Základné informácie o rómskom jazyku

ako indoeurópsky jazyk z rodiny indoárijskej je svojou gramatickou štruktúrou veľmi blízky dnešným jazykom severnej Indie (hindčina, pandžábčina, radžastančina, bengálčina, atď). Vzhľadom k rannému oddeleniu sa od ostatných novoindických jazykov si rómčina zachovala morfologické rysy z obdobia pravdepodobnej migrácie z Indického subkontinentu, asi 10 storočie n.l. Ako periférny indoárijský jazyk si rómčina zakonzervovala aj niektoré jazykové rysy, ktoré sa spájajú s inými periférnymi indickými jazykmi, napr. s pandžábčinou. Rozdiel medzi hindčinou ako centrálnym indoárijským jazykom a uvedenými periférnymi jazykmi je v systéme skloňovania a slovesnom systéme. Zatiaľ čo centrálne jazyky väčšinu uvedených gramatických kategórií vyjadrujú analyticky, v periférnych jazykoch prevláda syntetický, neosyntetický typ vyjadrovania napr. pádu, času a spôsobu. Jazykovo a antropologicky sa pôvod Rómov hľadá v strednej a západnej Indii. Aj historicko – lingvistická, komparatívna analýza teórií pôvodu rómčiny na základe jazykových rekonštrukcií a určenie vývoja rómčiny v určitých vývojových štádiách je úlohou jazykovedy. Predpokladá sa, že Rómovia odišli z Indie v období piateho až desiateho storočia. Dôležitým svedectvom o pôvode Rómov je jazyková blízkosť a tiež podobnosť vo folklóre, hudbe, zvykoch, atď. Určiť však presné obdobie a územie ich odchodu nie je samostatnou úlohou pre jazykovedu, ale skôr úlohou pre ďalšie romologické disciplíny, etnológiu, antropológiu a v prvom rade je to otázka spoľahlivých historických prameňov. Vývoj rómčiny ako novoindoárijského jazyka, ktorý sa vyvíja mimo Indie, izolovane od iných indoárijských jazykov je podmienený históriou jazykových kontaktov rómčiny, vplyvom kontaktových jazykov na gramatickú štruktúru rómčiny a jej dialektov, nové lexikálne vrstvy a štruktúry slovnej zásoby rómčiny. Rómčina ako indoárijsky mimoindický jazyk si zachovala základnú indoárijskú slovnú zásobu. Medzi slovnými druhmi sa behom vývoja jazyka zachovali najdlhšie zámená a číslovky. Z podstatných mien sa v rómčine zachovali tie indické podstatné mená, ktoré označujú časti ľudského tela, príbuzenské vzťahy, lexika týkajúca sa rodiny, domácnosti atď. Podstatnú časť rómskej lexiky však tvoria prevzatia z rôznych kontaktových jazykov, z perzštiny, arménčiny, turečtiny, arabčiny, gréčtiny, bulharčiny, srbčiny, rumunčiny, maďarčiny, slovenčiny, ruštiny, češtiny, atď. Novší vývoj však ukazuje aj ovplyvňovanie inými jazykmi: francúzština, angličtina, atď. Okrem toho, mnoho výrazov vzniklo na základe kalkovania podľa jazyka prostredia v ktorom sa rómčina ocitla. V priebehu desiatich storočí došlo k veľkým zmenám a divergencii vo vývoji rómčiny kde jazykové kontakty a vnútorná jazyková zmena mali vplyv na vznik rôznych dialektov rómskeho jazyka. Vzniklo mnoho rôznych rómskych jazykov, dialektov, ktoré môžu byť medzi sebou tak odlišné, že si hovoriaci rôznych skupín medzi sebou nemusia rozumieť. Na Slovensku Rómovia hovoria severocentrálnym dialektom, juhocentrálnym dialektom, dialektom Olašských Rómov a malá skupina sintským dialektom. Národy s ktorými boli Rómovia v kontakte sú nositeľmi rôznych zvyklostí, obyčajov, kultúr, náboženstiev, čo určite malo vplyv aj na formovanie rómskej identity. Prakticky to znamená, že tak ako v slovnej zásobe rómčiny máme slovnú zásobu z uvedených jazykov, tak aj niektoré zvyky a kultúrne hodnoty máme prevzaté od týchto národov. V každom prípade si však Rómovia zachovali svoj pôvodne indický jazyk, ktorý ich spája s dnešnou Indiou (Kostić, Samko, rukopis).